Ivana Lefkovitsa osud prenasledoval prakticky od narodenia. Nenávisť, opovrhovanie a diskrimnáciu pociťoval už ako dieťa - bol totiž Žid. Ďalší strach o holý život dennodenne prežíval v nemeckých koncentračných táboroch, kde jeho nádej na prežitie matka umocňovala iba tým, že ho tam učila čítať a písať. Nie na papier, ale dreveným konárikom do piesku. Najprv to bol Osvienčim, potom Ravensbrück, a na koniec Bergen-Belsen.. kde zažil aj koniec vojny a oslobodenie britskou armádou.. Už ako dieťa nechápal, prečo sú on a tisíce ďalších rodín prenasledovaní, mučení, väznení...Veď predsa nič neurobili... Nechápal, ako je možné, že štát dobrovoľne vydá svojich občanov Nemcom, aby ich v koncentrákoch hromadne zabíjali... Túto vec Slovensku nikdy neodpustil. A pribúdajúce roky akoby jeho sklamanie zo zrady ešte viac umocňovali. Odísť z Československa znamenalo začať nový život. Bez nutnosti odpustiť. Emigrácia bola pre Ivana Lefkovitsa prostriedkom, ako utíšiť emočný a osobnostný konflikt. Zároveň sa pre neho stala spôsobom, ako sa naplno realizovať na poli vedy. Bez šetrení, nechuť spolupracovníkov a ideologickej opatrnosti. Spolu so ženou Hankou a malým synom emigrovali do Nemecka, neskôr sa usadili vo Švajčiarsku. Tam bol Ivan jedným zo zakladateľov slávneho Imunologického inštitútu v Bazileji, v ktorom pôsobili viacerí budúci držitelia Nobelovej ceny. Vo Švajčiarsku jeho rodina žije dodnes.