Paľo Bartoň nebol disident, ani otvorený nepriateľ komunistického režimu. Bol to jednoducho človek, ktorý túžil vypadnúť zo zatuchnutého Československa. V roku 1968 ušiel jeho strýko do Švajčiarska. Rodičia mali tiež možnosti nevrátiť sa z dovolenky, ale puto k rodnej hrudi prevážilo. Emigrácia v ich rodine však ostala visieť vo vzduchu. Paľo mali vždy na slobodu iné kritériá, než aké sa učili v škole, alebo akú propagovali v štátnej televízii. Písal sa rok 1988 a Paľo neveril, že sa v našej krajine môže zmeniť niečo k lepšiemu, tak ako napríklad v susednom Poľsku. Veď po celý jeho život sa nič nemenilo a ak tak k horšiemu. Túžil emigrovať, ale komplikoval mu to už jeden emigrant v rodine a dlhé roky sa mu nedarilo získať ani devízový prísľub. Po čase sa mu to nejakým zázrakom podarilo a s manželkou a malým synčekom Tomášom emigrovali. Rok pred Nežnou revolúciou začali nový život v susednom Rakúsku. Je to príbeh obyčajného chalana, ktorý mal rád slobodné umenie, hudbu, knižky, filmy nebol ďalej ochotný poslušne “po socialistisky” prežívať svoj život. Slobodu človek v sebe má alebo nemá. Tento posledný film zo série je zvláštny aj tým, že je obyčajný a o obyčajných ľuďoch, ale pritom veľmi presne odhaľuje pocity celej generácie vo vtedajšom ČSSR. Akoby bol jeho príbeh príbehom väčšiny národa, len nie každý mal tú odvahu odísť.