Igor Ďurišin výtvarník, ktorého diela štát a celý komunistický establišment ignoroval, neemigroval. Jednoducho odišiel, po tom, ako mu jeho expresívnu žiadosť o vysťahovanie sa z rodnej krajiny, štát povolil. Igor mal výnimočný výtvarný talent, ale nemal šancu ho prejaviť. Komunistickému prenasledovaniu a rôznym formám perzekúcie čelil prakticky od narodenia, jeho otec bol totiž grécko-katolícky farár, ktorého strana i štát "veľmi nemuseli".. Igorov talent sa naplno prejavil už na základnej škole a neskôr na slávnej ŠUP-ke (Škole umeleckého priemyslu) v Bratislave. Bol taký emotívny, že ho pedagógovia museli doslova potláčať. Jeho práce získavali popredné miesta vo výtvarných súťažiach iba vtedy, ak ich podpísal iným menom. Podobne sa predávali aj jeho grafiky... Aj keď jeho výstavy odborná porota hodnotila veľmi vysoko, jeho členstvo v Zväze slovenských výtvarných umelcov zamietli pre protikomunistické názory. Dokonca sa musel podrobiť psychologickému vyšetreniu. Igor Ďurišin sa aj v socialistickom Československu správal ako slobodný človek. Otvorene kritizoval režim, vládu i straníckych funkcionárov. Bolo to niečo, na čo štát nebol zvyknutý. Režim totiž nemá rád, keď niekto povie, že kráľ je nahý. Igora Ďurišina za trestný čin hanobenia štátu svetovej socialistickej sústavy a jej predstaviteľa ostrihali a uväznili na štyri mesiace do ilavskej väznice. Viera v humanizmus a budúcnosť v ňom nadobro pochovali. Vtedy sa definitívne rozhodol, že s takýmto režimom nechce mať nič spoločné a požiadal o vysťahovanie. “Najvyššou hodnotou je talent a iba nevzdelanec a barbar môže nivočiť najušľachtilejšie hodnoty. Nepatrím nikomu, kto neprijme môj talent, a preto žiadam o vysťahovanie a prepustenie z československého štátneho zväzku. Patrím totiž iba svojim schopnostiam a svojmu talentu a nikto nemá právo zabrániť mi tento talent rozvíjať,." napísal Igor vo svojej žiadosti o povolenie odísť z Československa. Do Nemecka Igor odišiel v roku 1983, podarilo sa mu začleniť do výtvarníckej komunity, dostal ateliér a otvorili sa mu nové možnosti tvorby. Avšak ťažký život a dlhoročné prenasledovanie mu nadobro zničili psychiku. No a po ťažkej mozgovej porážke zostal odkázaný na pomoc iných v sanatóriu. Tam aj v roku 2021 zomiera. O návrat jeho diel na Slovensko sa starajú jeho príbuzní i kurátori galérií. Aby sa aspoň takto tento zabudnutý umelec vrátil do rodnej krajiny.