Čo priniesla sloboda do umeleckej tvorby? Ako sa spisovatelia tvoriaci pred pádom režimu prispôsobili novej ére? Pre mnohých je ešte stále čítanie esenciálnou životnou potrebu rovnako, ako pitie, či spánok. Asi takou istou podmienku je pre istých jedincov písanie – nie v zmysle grafomanskom, ani v polohe akejsi terapie, hobby či lifestylu. Skôr ide o proces myslenia, ktoré kryštalizuje vlastné myšlienky, prepája človeka so svojím vnútrom, spoločnosťou a dobou, v ktorej žije a nakoniec s tým, čomu hovoríme ľudstvo. Tento tvorivý a v podstate intímny monológ so svetom a so sebou samým v sebe nesie aj literatúra 90-tych rokov. Bolo možné len tak zahodiť staré mentálne koncepty, návyky a spôsoby myslenia? Čo s jazykom? Čo so spoločenským kódom, inotajmi a symbolmi, ktoré robili zo spisovateľov hrdinov a politicky angažovaných občanov? Ako zmena politického režimu ovplyvňuje tvorbu? Zaujímajú nás odpovede na otázky, ktoré si zrejme kládli všetci tvorcovia – ako, o čom, prečo, pre koho písať?