Podobne ako iné prejavy tradičnej kultúry, aj ľudové piesne žijú svoj druhý život. Už sa nespievajú na salašoch, pri práci na lúkach alebo na krstinách. Presunuli sme ich na scény, znejú z rozhlasových prijímačov, televízorov, či z CD nosičov. Takúto šancu „žiť“ dostali aj uspávanky. Čo je zaujímavé, prostredníctvom speváčok – „súboristiek“ sa mnohé po čase opäť dostávajú do svojho prirodzeného prostredia. Veď takmer každá žena vtiahnutá do prúdu folklórneho hnutia sa zväčša stáva aj matkou a dostane sa do situácie, keď svoje dieťa alebo vnúča uspáva uspávankou. A práve vtedy sa uspávanky dostávajú späť tam, kam patria. Akurát, že sa ich už ženy neučia od svojich matiek alebo starých matiek. Väčšina speváčok si ich osvojuje vo folklórnych kolektívoch, zo spevníkov alebo z archívnych záznamov.