PRÍBEHY TATRANSKÝCH ŠTÍTOV Diel štvrtý: Posledný z posledných (Javorový štít, Ostrý štít, Prostredný hrot) 30 minút Človek a hora. Stoja proti sebe. A iba jeden z nich môže byť porazený, ale hora to nie je. Tu niet divákov, medailí ani stupne pre víťazov. Odmenou je však čosi vzácne: pokora a poznanie. Hory nám nedvíhajú len zrak, ale pozdvihnú i našu dušu. Lebo horská príťažlivosť, na rozdiel od tej zemskej, ťahá človeka nahor. Nielen velikáni Tatier lákajú horolezcov. Aj štíty menej nápadné, často ukryté v hrebeňoch a rázsochách. Sú často posledné v doline, posledné v dobýjaní, ale určite nie posledné svojou krásou. Do augusta roku 1902 na ňom nestál žiadny človek. Ostrý štít je jeden z posledných zdolaných štítov Tatier. Tak náročný, že ani skúsení horskí vodcovia pre neho nemali iné pomenovanie ako „ten prekliaty pes“. A predsa sa Karolovi Englischovi za zdolanie nezdolateľného nedostalo uznanie. Pochybnosti o jeho viac než 30 prvovýstupoch ho tak znechutili, že z Tatier odišiel. V Tatrách ostal navždy Christian Kraft von Hohenlohe, pruské knieža a tretí najbohatší človek v Európe na prelome 19. a 20. storočia. Bez neho by dnes Tatry nevyzerali tak, ako ich poznáme. Javorový štít dodnes zhora chráni jeho zver v hlbokých dolinách. Hohenloheho stopy ostali nielen v tatranskej prírode, v princípoch jej ochrany, ale aj v mysliach ľudí. A iba malý krôčik bol potrebný k tomu, aby aj časť poľských Tatier bola dnes slovenská. Prvovýstup na Prostredný hrot oslávil Edmund Téry na jeho vrchole šampanským. Možno už vtedy cestou dole, keď ho chytilo krupobitie, zauvažoval nad výstavbou dnešnej Téryho chaty. Prostredný hrot láka horolezcov dodnes. Najmä vďaka unikátnej platni s puklinou v strede. Tá nedala spávať tým najlepším lezcom, fotografom a ani pavúkom...