Dvaja poprední slovenskí horolezci si pred kamerou televíznej Reginy zaspomínali na časy, keď liezli na najvyššie štíty sveta.
„Po tom, čo mi omrzli nohy, ma transportovali helikoptérou do základného tábora," vrátil sa v spomienkach do Himalájí Vladimír Petrík.
Ako dodal, po nepríjemnom zážitku počas výstupu na piatu najvyššiu horu sveta na zimu nezanevrel.
Pomoc
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
„Od roku 1967 až do roku 1986, s výnimkou jedného roka, som bol vždy niekde v Tatrách alebo v zahraničí na vysokohorských výstupoch," povedal Michal Orolin. Priznal, že ho vždy lákali čoraz väčšie prekážky, ktoré túžil zdolávať.
Horám obetovali celý život
Horolezci sa zhodli, že výstroj, ktorá sa používala niekedy a tá, ktorá je dostupná dnes, sa nedá porovnávať. Jedným z najväčších problémov bolo vlhko a mokro, ktoré dávalo zabrať najmä vlnenému oblečeniu.
„Hory zo mňa urobili chlapa, ktorý premýšľa a vie, čo chce," povedal otvorene Michal Orolin, ktorý nám počas nakrúcania reportáže ukázal niekoľko vzácnych záberov z ciest.
„Mne to dalo veľa. Po horolezectve som túžil už odmalička a venoval som tomu celý život a priznávam, že rodina tým občas trpela, lebo som bol málo doma," vyznal sa Vladimír Petrík.
25 50 75 90
