Našu Terchovskú muziku zapísali už v roku 2013 ako svojráznu hudobnú tradíciu do zoznamu UNESCO nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva, čo je veľká svetová pocta pre našu kultúrnu tradíciu.
Terchovská muzika s dôkazom vo filme
Čo je zvláštnosť a rarita je fakt, že toto nehmotné kultúrne dedičstvo sa zachovalo aj vďaka filmu režiséra Martina Friča z roku 1935 o Jánošíkovi. V zápise UNESCO sa píše: „Terchovská muzika je ústne tradovaná hudobná kultúra terchovskej komunity, ktorá je špecifická originálnym kolektívnym vokálno - inštrumentálnym prejavom.“
Ide teda aj o inštrumentálne obsadenie s malou dvojstrunou basou spolu s piesňovým repertoárom spojeným s ľudovým tancom terchovská krútená, čo je podľa zápisu: „Čardáš
s vlastným hudobným štýlom a interpretmi, ktorí ju pokladajú za kľúčovú
súčasť svojej kultúrnej identity a produkt svojej duchovnej výbavy."
Zápisu UNESCO dopomohla naša stáročná jánošíkovská tradícia, ktorá má rovnako dôležitý význam aj pre celú slovenskú kinematografiu. Vo svete je bežný trend turistiky po miestach, kde vznikali slávne filmy. Preto je dobré aj o tých našich vedieť čo najviac. Prvý slovenský film Jánošík režiséra Jaroslava Siakeľa z roku 1921 má viacero výnimočných vlastností. Vznikol totiž vďaka americkým Slovákom, ktorí mali už skúsenosti s najpokrokovejšou americkou kinematografiou. Najúspešnejším bol však až tretí film o Jánošíkovi od Paľa Bielika, ktorý bol už zvukový, farebný a širokouhlý.
Honorár mali sto korún na deň
A vďaka druhému filmu Jánošík režiséra Martina Friča z roku 1935 bol objavený talent Paľa Bielika a vyniesol ho do našich najvyšších umeleckých kruhov. Herec, režisér, scenárista Paľo Bielik v tejto téme pokračoval a nakrútil nášho filmového najúspešnejšieho Jánošíka v roku 1963, ktorého videlo rekordných viac ako päť miliónov divákov. Do hlavnej úlohy obsadil neherca a lekára Františka Kuchtu. Filmovanie zaujalo aj všetkých vtedajších Terchovčanov.
Pre populárnu reláciu na Jednotke Slovensko v obrazoch pamätníčka z tých čias Viktória Stašová, ktorá žije v Terchovej, v starobe spomínala, že sa z výroby filmu veľmi tešili. Terchovčania pre záber urobili aj viac, než museli: „Hádzali sa zo skaly dolu a boli by sa aj pozabíjali, dolu bola iba slama.“
Živo si aj po vyše 60 rokoch od nakrúcania pani Viktória Stašová pamätala na množstvo detailov aj o hercoch, ktorých vtedy obdivovali, k akým patril aj Dušan Blaškovič: „V rieke sa bil Dušan Blaškovič, ktorý bol veľmi silný. My ženy sme tam utekali, aby sme si mohli tiež zahrať, aj keby nám nezaplatili, ale šli sme až do Vrátnej.“
Pri záverečnej scéne popravy Jánošíka vytvoril Paľo Bielik pôsobivý dav až zo 600 komparzistov. Čo sa honorárov týkalo, 89 ročná Viktória Stašová si pamätala aj na to a dodala: „Prišli filmári a zháňali ľudí. Dávali chlapom po sto korún na deň. Kto tam bol, každému za večer dali sto korún.“
Desať rokov príprav
Scenár pre nového tretieho Jánošíka písal Paľo Bielik desať rokov. Mnohé z rekvizít pri nakrúcaní najúspešnejšieho filmu slovenskej kinematografie v Terchovej zostali. Jánošíkovská tradícia je tu stále živá a v roku 2021 bola zapísaná do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Znalec miestnej histórie Marián Zajac tieto tradície dôverne pozná. Filmári po skončení nakrúcania tu nechali aj šibenicu, ktorá sa ešte dlho vynímala na horizonte Terchovej: „Na Hrbatej vo Vrátnej zostal hostinec a aj ďalšie filmové kulisy. Už vo filme Martina Friča z roku 1935 hrala originálna terchovská muzika.“
Pri návšteve malebnej Terchovej objavíte aj symbolický rodný dom Juraja Jánošíka, keďže skutočne rodná chalupa zbojníka v osade Jánošov už neexistuje. V symbolickom rodnom dome majú biele sochy Jánošíkovej rodiny v životnej veľkosti vytvorené 3D tlačiarňou.
Ďalšie pamiatky jánošíkovskej tradície si môžete pozrieť aj v Liptovskom Mikuláši. Tu stojí bývalý župný dom, kde v roku 1713 súdili Juraja Jánošíka. Múzeum Janka Kráľa má zasa v zbierkových fondoch z filmovania Paľa Bielika rad zaujímavých exponátov, o ktorých lektorka Martina Perečková prezradila: „Máme tu kostým Jánošíkovej frajerky, ktorú hrala operná speváčka Lucia Poppová, či kabanicu, čo patrila Hrajnohovi, ktorého hral Ctibor Filčík.“
Opatrujú tu aj ďalšie filmové rekvizity ako mučidlá, či legendárny hák použitý v poslednej tragickej scéne, na ktorý zbojníka zavesili a predtým hlavný hrdina povedal známe slová: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“
Viac sa o pamätných miestach spätých s jánošíkovskou tradíciou dozviete z archívu RTVS bez reklám a zadarmo.
25 50 75 90
