Príbeh pani Aničky by bol témou na rozsiahly román. Mená tých, ktorí jej v živote príkoria spôsobili, zámerne nikdy nespomína. Ona im vo svojej nekonečnej dobrote dávno odpustila. Ako malú ju aj s bratom odložili na schody kostola, čo to je vyrastať v mamou, otcom, v kruhu svojich najbližších nikdy nepoznala, materinské pohladenie nikdy nepocítila. Jej matka o ňu prejavila záujem, až keď bola schopná zarábať a keď si prvý krát dovolila niečo kúpiť aj pre seba, zavrela ju do pivnice a týrala hladom. Podarilo sa jej utiecť a odvtedy mamu už viac nevidela, až na jej pohrebe o niekoľko rokov. ,,Ako dieťa som najviac túžila po rodine. Dnes ju mám. A rodinou sú mi všetci dobrí ľudia." rozpráva pani Anička. Šťastie a lásku našla, aj bez maminho požehnania, po boku milujúceho manžela Milana. Žijú v Banskej Štiavnici a tešia sa slnečnej jeseni života, zo svojich detí, vnúčat i pravnúčat, vystupujú ako rodinná kapela na rozličných charitatívnych podujatiach a pečú prekrásne torty a zákusky pre radosť príbuzných, priateľov a známych. Ich domov stále rozvoniava vanilkou a láskou.