O rodine, ktorá dáva lásku a nádej na normálny život dvom osvojeným dievčatkám. Manželia Helena a Peter vychovávali svoje štyri vlastné deti ako osobnosti, dôverovali im, viedli ich k vzdelaniu, športu, empatii, viere v Boha a láske k blížnemu. Všetky ich deti okrem štúdií brigádujú, chodia na krúžky, pestujú hudbu i šport, starajú sa vo voľnom čase o problémové deti z ulice, v kresťanských spoločenstvách sa venujú mladším. Napriek tomu rozhodnutie rodičov zobrať si z domova problémové dievčatká neprijali s nadšením. Najskôr si mysleli, že ich ten „bláznivý nápad“ prejde, no keď vraj videli, že to myslia vážne, nevyjadrili sa priveľmi pozitívne. Rodičia im však povedali, že keď nebudú súhlasiť, dievčatá do rodiny nevezmú. No ani jedno ich vlastné dieťa nechcelo prevziať zodpovednosť za toto náročné rozhodnutie, takže ich napokon apriori neodmietli a tak dievčatá do rodiny prišli. Postupne si na seba veľké aj malé deti zvykali, „veľkí“ sa začali zapájať podľa svojich možností do pomoci pri výchove malých dievčat a obľúbili si ich. Dnes, po dvoch rokoch, hovoria, že sa majú celkom radi, neberú ich ako cudzie, ale ako vlastné sestry. Rodičia svoj záväzok berú veľmi zodpovedne a napriek tomu, že často sú vyčerpaní z riešenia problémov, s ktorými sa u vlastných detí nestretli, považujú výchovu týchto malých detí – inými ľuďmi zanedbanými – za výzvu. Chcú im poskytnúť lásku a nádej na lepší život, na normálnu výchovu v rodine, na to, aby sa v dospelosti vedeli postaviť na vlastné nohy. Neočakávajú žiadne zázraky, len to, aby vybudovali v dievčatách základné hodnotové postoje, upevnili ich vôľu a pozitívne charakterové vlastnosti, posilnili všetko dobré, čo v nich je. , O rodine, ktorá dáva lásku a nádej na normálny život dvom osvojeným dievčatkám. Manželia Helena a Peter vychovávali svoje štyri vlastné deti ako osobnosti, dôverovali im, viedli ich k vzdelaniu, športu, empatii, viere v Boha a láske k blížnemu. Všetky ich deti okrem štúdií brigádujú, chodia na krúžky, pestujú hudbu i šport, starajú sa vo voľnom čase o problémové deti z ulice, v kresťanských spoločenstvách sa venujú mladším. Napriek tomu rozhodnutie rodičov zobrať si z domova problémové dievčatká neprijali s nadšením. Najskôr si mysleli, že ich ten „bláznivý nápad“ prejde, no keď vraj videli, že to myslia vážne, nevyjadrili sa priveľmi pozitívne. Rodičia im však povedali, že keď nebudú súhlasiť, dievčatá do rodiny nevezmú. No ani jedno ich vlastné dieťa nechcelo prevziať zodpovednosť za toto náročné rozhodnutie, takže ich napokon apriori neodmietli a tak dievčatá do rodiny prišli. Postupne si na seba veľké aj malé deti zvykali, „veľkí“ sa začali zapájať podľa svojich možností do pomoci pri výchove malých dievčat a obľúbili si ich. Dnes, po dvoch rokoch, hovoria, že sa majú celkom radi, neberú ich ako cudzie, ale ako vlastné sestry. Rodičia svoj záväzok berú veľmi zodpovedne a napriek tomu, že často sú vyčerpaní z riešenia problémov, s ktorými sa u vlastných detí nestretli, považujú výchovu týchto malých detí – inými ľuďmi zanedbanými – za výzvu. Chcú im poskytnúť lásku a nádej na lepší život, na normálnu výchovu v rodine, na to, aby sa v dospelosti vedeli postaviť na vlastné nohy. Neočakávajú žiadne zázraky, len to, aby vybudovali v dievčatách základné hodnotové postoje, upevnili ich vôľu a pozitívne charakterové vlastnosti, posilnili všetko dobré, čo v nich je.