O rodine nevidiacich manželov. Manželia Praženicovci búrajú všetky predsudky, aké ľudia môžu mať voči nevidiacim. Napriek tomu, že nemajú zachované ani zvyšky zraku, vo svojom známom prostredí sa pohybujú s absolútnou suverenitou. Na domáce práce a udržiavanie domácnosti nepotrebujú nikoho. Pani Irena dokáže sama navariť, upratať, vytriediť prádlo na pranie či vyžehliť. Bývajú v štvorizbovom byte a hneď na prvý pohľad zistíte, že žijú presne tak, ako ostatní ľudia. Samostatnosť strácajú vo vonkajšom prostredí, kde musia využívať služby spoločníkov, ktorí ich odvedú do práce, do obchodu na nákup, prípadne na koncert. Nevyužívajú totiž známe pomôcky pre nevidiacich – slepeckú palicu ani vodiaceho psa. Spôsob sprevádzania druhou osobou považujú za najistejší a bezproblémový. Čelia tak všetkým možným stresorom, ktorým by boli vystavení v prostredí, kde sa necítia byť istí. Zoznámili sa na konzervatóriu pre nevidiacich v Prahe a hudba je nielen ich vášňou, ale stala sa aj zamestnaním. Už roky pôsobia na umeleckej škole v Žiline a patria k špičkovým slovenským pedagógom. Talent na hudbu po nich zdedil aj ich jediný syn Pavol, no nakoniec sa stal lekárom. Dnes on pôsobí v Prahe, no rodičov so svojimi deťmi často navštevuje. Je im vďační, že mu dovolili vybrať si vlastnú cestu, že sú natoľko sebestační, že sa mohol slobodne rozhodnúť, kde bude žiť. I keď jeho rodičia už prekročili sedemdesiatku, sú stále plný optimizmu a chuti do života aj napriek svojmu handicapu. , O rodine nevidiacich manželov. Manželia Praženicovci búrajú všetky predsudky, aké ľudia môžu mať voči nevidiacim. Napriek tomu, že nemajú zachované ani zvyšky zraku, vo svojom známom prostredí sa pohybujú s absolútnou suverenitou. Na domáce práce a udržiavanie domácnosti nepotrebujú nikoho. Pani Irena dokáže sama navariť, upratať, vytriediť prádlo na pranie či vyžehliť. Bývajú v štvorizbovom byte a hneď na prvý pohľad zistíte, že žijú presne tak, ako ostatní ľudia. Samostatnosť strácajú vo vonkajšom prostredí, kde musia využívať služby spoločníkov, ktorí ich odvedú do práce, do obchodu na nákup, prípadne na koncert. Nevyužívajú totiž známe pomôcky pre nevidiacich – slepeckú palicu ani vodiaceho psa. Spôsob sprevádzania druhou osobou považujú za najistejší a bezproblémový. Čelia tak všetkým možným stresorom, ktorým by boli vystavení v prostredí, kde sa necítia byť istí. Zoznámili sa na konzervatóriu pre nevidiacich v Prahe a hudba je nielen ich vášňou, ale stala sa aj zamestnaním. Už roky pôsobia na umeleckej škole v Žiline a patria k špičkovým slovenským pedagógom. Talent na hudbu po nich zdedil aj ich jediný syn Pavol, no nakoniec sa stal lekárom. Dnes on pôsobí v Prahe, no rodičov so svojimi deťmi často navštevuje. Je im vďační, že mu dovolili vybrať si vlastnú cestu, že sú natoľko sebestační, že sa mohol slobodne rozhodnúť, kde bude žiť. I keď jeho rodičia už prekročili sedemdesiatku, sú stále plný optimizmu a chuti do života aj napriek svojmu handicapu.