Helena a Peter okrem svojich štyroch detí vychovávali aj dve osvojené dievčatá. Cítili potrebu pomáhať i niekomu inému a tak sa rozhodli prijať do svojej rodiny deti z detského domova. Keď s tým predstúpili pred svoje ratolesti ich reakcia nebola veľmi nadšená. Obávali sa, ako ich to ovplyvní a poznačí, aj keď motiváciu rodičov chápali a boli s ňou stotožnení. Nebolo to jednoduché pre nikoho z nich. Dievčatá vstúpili do ich životov s množstvom problémov, museli si na seba začať zvykať, veci riešiť za pochodu a navzájom sa podporovať. Hrany sa pomaličky obrusovali, starší sa začali zapájať do pomoci pri výchove dievčat a postupne si ich obľúbili. Dnes sa k nim po 10 rokoch vraciame a opäť nazrieme do ich životov, dozvieme sa kam sa posunuli, ako sa zmenili a ako sa teraz pozerajú na toto rozhodnutie svojich rodičov. Veľké deti medzičasom dospeli a osvojené dcéry navštevujú špeciálne školy, žijú vo vzájomnom pochopení, v harmonickej a usporiadanej rodine. Vzťahy medzi vlastnými a nevlastnými súrodencami sa upevnili a dnes sú radi, že mohli niekomu dať šancu na lepší život.