Vstávajú skoro ráno, aby stihli byť v hore skôr, ako horúčavy prilákajú na ich štvornohých kolegov otravný hmyz. Často pracujú v náročnom a nedostupnom teréne a sú takmer jedinou možnosťou, ako z exponovaných miest dostať spílené stromy. Furmani a ich kone sú krásnym a stále existujúcim remeslom, ktoré je zastúpené na oboch stranách česko-slovenskej hranice. Táto práca sa väčšinou dedí z otca na syna alebo aj na dcéru. Vraví sa tiež, že mladí už o túto prácu veľmi nestoja. Je fyzicky náročná a vyžaduje si slušnú kondičku. Ale nájdu sa aj výnimky. Slovenský furman Vlado (37) je dokonca populárny so svojimi príspevkami aj na sociálnej sieti. Na druhej strane hraníc žije legenda, dnes už 74 ročný konský handliar Ludvík Pavelka. Ešte minulý rok mal 17 koní. Dnes mu už nohy tak dobre neslúžia a koníkov má menej, no stále je veľmi aktívny. „Prvý pri dreve a posledný pri peniazoch,“ hovorí furman Rasťo Holák. „Bez toho, aby mal človek vzťah k zvieratám, sa to robiť nedá,“ dodáva. Práca furmana sa nekončí po príchode domov. O kone sa treba následne ešte postarať. Odstrojiť, vykefovať, obriadiť, dať nažrať, ustajniť. Kone bývajú aj choré a pravidelne ich treba podkúvať. Niektorí furmani ich podkúvajú sami, iní si volajú kováčov profesionálov, odborníkov na slovo vzatých. Dobrý podkúvač je zbehnutý v anatómii kopyta a každú podkovu upraví na mieru. Do kraja medzi Bytčou a Valašskom prichádza jar, posledné snehy sa roztopili. Furmani vyrážajú na ďalšiu fušku. Vravia, že takú priechodnosť terénom ako kôň, nemá ani najmodernejšia technika. A kôň je zároveň k lesu šetrný, nevyryje hlboké brázdy ako traktor, ktoré spôsobujú eróziu pôdy. Ich práca sa teda stále nedá nahradiť, a tak ich ešte dlho budeme môcť stretávať, ako sa s koníkmi sprevádzanými štrngotaním ich ozdôb vracajú z práce z hôr.