Architektonické slohy po stáročia organicky nadväzujú jeden na druhý ako farby spektra dúhy. Tento prirodzený evolučný proces bol v Európe prerušený dvoma svetovými vojnami a v bývalom Československu, po komunistickom puči v roku 1948, aj zmenou politického režimu. Na tunajšie architektonickej scéne tak vzniká počas nasledujúcich 40 rokov špecifická situácia, kedy je hlavným a jediným zadávateľom stavieb štát. To má zásadný vplyv na vývoj tunajšej architektonické scény. Nová spoločnosť si vždy žiada novú architektúru. Po krátkom období stagnácie v slepej uličke nútenej doktríny socialistického realizmu prichádza fenomenálny úspech československého pavilónu na svetovej výstave Expo 58 v Bruseli. Spoločenský dopyt režimu po novej architektúre na jednej strane, obmedzené materiálové možnosti a nesloboda na strane druhej, paradoxne vytvára klímu, ktorá stimuluje tvorcov k vynaliezavosti a k originálnym konštrukčným a estetickým riešeniam. Na československej architektonickej scéne tak vyrastá postupne niekoľko generácií výrazných tvorivých osobností, ktorí za sebou zanechávajú rozsiahle a unikátne dielo. Dnešná spoločnosť má k ich odkazu problematický a rozporuplný vzťah. 30 rokov po páde komunizmu množstvo stavieb zostáva na okraji záujmu, chátrajú, sú mrzačené neodbornými stavebnými zásahmi, čaká ich demolácia, alebo už neexistujú. Napriek tomu, že v odbornej i širšej verejnosti už začala debata o odkaze tejto éry, na zodpovedných miestach štátnej správy stále väčšinou prevláda nepochopenie jej skutočného významu, čo má nezvratné celospoločenské následky.