Úcta k Ježišovmu Srdcu vznikla ako reakcia na abstraktné, prehnane studené chápanie Boha, ktoré sa šírilo medzi európskymi vzdelancami v 17. storočí. Náznaky tejto úcty však nachádzame už u stredovekých mystikov. Osobitná úcta k Ježišovmu Srdcu začala v 12. storočí. Sv. Anzelm (†1180), sv. Bernard (†1154) často hovoria o Spasiteľovom Srdci. Bl. Jozef Hermann okolo roku 1200 napísal hymnus Sumni Regis Cor aveto (Zdrav buď, Srdce Kráľa Najvyššieho). V 13. storočí táto úcta slávila svoj vrchol. Bola to sv. Luitgarda (†1246), sv. Mechtilda Magdeburská, ktorá mala roku 1250 prvé videnie modlitieb Najsvätejšieho Srdca. Úcta k Ježišovmu Srdcu sa konkrétne začína v 17. storočí zjaveniami vo Francúzsku, keď v rokoch 1673-1675 Kristus zjavil tajomstvo lásky svojho Najsvätejšieho Srdca svätej Margite-Márii Alacoque v kaplnke Navštívenia Panny Márie v mestečku Paray-le-Monial v Burgundsku. Zjavil sa jej ako živé Srdce v Ježišovom tele, ktoré symbolizovalo Ježišovu lásku k ľuďom. Neskôr sa jej Srdce Ježišovo zjavilo horiace láskou, láskou odmietanou, ktorá žiada opätovanie. Tým, ktorí si budú ctiť jeho Srdce a prijímu počas deviatich prvých piatkov v mesiaci Eucharistiu neprerušenie, Ježiš Kristus prisľúbil dobrodenia ako pokoj v rodinách, ochranu v živote a útočisko v hodine smrti, milosti potrebné ich stavu, požehnanie práce, domov, milosrdenstvo pre hriešnikov. Svätá Margita sa s pomocou svojho duchovného vodcu jezuitu Claude de la Colombiéra venovala šíreniu úcty k Ježišovmu Srdcu. Ku koncu 18. storočia už milióny ľudí praktizovali úctu k Ježišovmu Srdcu, vzývali ho a obnovovali mu svoje zasvätenie. Za pontifikátu Pia IX. v roku 1856 bol zavedený sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a rozšírený na celú Cirkev, v roku 1889 z nariadenia pápeža Leva XII. bol povýšený na slávnosť. Liturgická úcta mala dvojaký cieľ: pripomínať lásku, ktorú Ježiš preukázal ľuďom pri ustanovení Najsvätejšej sviatosti; a privádzať veriacich k častejšiemu prijímaniu sviatostí, zvlášť Eucharistie, ktorú Ježiš zanechal ako prejav lásky až do krajnosti (porov. Jn 13,1). , Úcta k Ježišovmu Srdcu vznikla ako reakcia na abstraktné, prehnane studené chápanie Boha, ktoré sa šírilo medzi európskymi vzdelancami v 17. storočí. Náznaky tejto úcty však nachádzame už u stredovekých mystikov. Osobitná úcta k Ježišovmu Srdcu začala v 12. storočí. Sv. Anzelm (†1180), sv. Bernard (†1154) často hovoria o Spasiteľovom Srdci. Bl. Jozef Hermann okolo roku 1200 napísal hymnus Sumni Regis Cor aveto (Zdrav buď, Srdce Kráľa Najvyššieho). V 13. storočí táto úcta slávila svoj vrchol. Bola to sv. Luitgarda (†1246), sv. Mechtilda Magdeburská, ktorá mala roku 1250 prvé videnie modlitieb Najsvätejšieho Srdca. Úcta k Ježišovmu Srdcu sa konkrétne začína v 17. storočí zjaveniami vo Francúzsku, keď v rokoch 1673-1675 Kristus zjavil tajomstvo lásky svojho Najsvätejšieho Srdca svätej Margite-Márii Alacoque v kaplnke Navštívenia Panny Márie v mestečku Paray-le-Monial v Burgundsku. Zjavil sa jej ako živé Srdce v Ježišovom tele, ktoré symbolizovalo Ježišovu lásku k ľuďom. Neskôr sa jej Srdce Ježišovo zjavilo horiace láskou, láskou odmietanou, ktorá žiada opätovanie. Tým, ktorí si budú ctiť jeho Srdce a prijímu počas deviatich prvých piatkov v mesiaci Eucharistiu neprerušenie, Ježiš Kristus prisľúbil dobrodenia ako pokoj v rodinách, ochranu v živote a útočisko v hodine smrti, milosti potrebné ich stavu, požehnanie práce, domov, milosrdenstvo pre hriešnikov. Svätá Margita sa s pomocou svojho duchovného vodcu jezuitu Claude de la Colombiéra venovala šíreniu úcty k Ježišovmu Srdcu. Ku koncu 18. storočia už milióny ľudí praktizovali úctu k Ježišovmu Srdcu, vzývali ho a obnovovali mu svoje zasvätenie. Za pontifikátu Pia IX. v roku 1856 bol zavedený sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a rozšírený na celú Cirkev, v roku 1889 z nariadenia pápeža Leva XII. bol povýšený na slávnosť. Liturgická úcta mala dvojaký cieľ: pripomínať lásku, ktorú Ježiš preukázal ľuďom pri ustanovení Najsvätejšej sviatosti; a privádzať veriacich k častejšiemu prijímaniu sviatostí, zvlášť Eucharistie, ktorú Ježiš zanechal ako prejav lásky až do krajnosti (porov. Jn 13,1).