O radostiach a starostiach ľudí zrelého veku. Príbehy a osudy partie sedemdesiatnikov z Trnavy, ktorí sa po rokoch vrátili k hudbe a obnovili svoju kapelu (The Breakers). Breakers sú späť. V rokoch 1962-64 patrili ku kolorytu života a dospievania stredoškolských mládencov v stredne veľkých mestách, teda aj v Trnave, kult denného prechádzania sa po korze a počúvania rádia Luxembourg. A možno tiež tanečné, kde stretávali dievčatá. Ak niekto večer neprišiel na korzo, ostatní kládli otázku, či zomrel. Ak niekto chýbal pri spoločnom počúvaní najnovších hitov rádia Luxembourg a nesedel u kamaráta pri prijímači, ospravedlňovalo ho len to, že zomiera. Iste, jednotvárnym životom malých miest, ako ho vnímali dorastajúci mladí muži, hýbal tiež futbal, prípadne iný šport, ale pre rodiacu sa beatovú skupinu The Breakers to bol Luxembourg, rádio plus objemný magnetofón Sonet Duo či Sonet 3B, korzo, sny o vlastnej hudbe a postupné dorastanie do nej. Jej členovia si pamätajú na stretnutia (niekedy prišlo 5 inokedy 12 chalanov) v byte Petra Mihálika, kde sa zložili na litre kofoly a cigarety, aby sedeli a počúvali Luxembourg, prípadne nahrávky na magnetofóne (Sonet Duo). Ešte sa nerozlišovali na hudobne hluchých (Alexander Cisár a ďalší) a hudobne schopných či vnímavých (Peter Bonzo Radványi, Fero a Laco Bartošovci, Marián Remenár, Marián Mike Kramár). To prišlo neskôr, ale napríklad gitarista Bonzo a kandidát bicích Remenár už koketovali s myšlienkou, že je najvyšší čas, aby vstúpili na pódium. Museli si počkať do roku 1965, na koncert anglickej skupiny Manfred Mann v Bratislave, po ktorej sa zložili na prvú aparatúru, ktorú si z Rače do Trnavy priviezli vlakom spoločne hudobne í aj s nehudobne nadaní. Predtým hodiny, týždne, mesiace, roky všetci svorne počúvali, statočne fajčili, popíjali kofolu alebo len vodu. Alkohol nebol dôležitý, nepotrebovali ho. Byt rodičov Petra Mihálika patril k majetku Spolku sv. Vojtecha, Bonzo ako vedúca osobnosť budúcej susedil, susedil s Mihálikom, vlastne všetci chalani poväčšinou bývali kdesi okolo. Peter Bonzo Radványi, Fero a Laco Bartošovci, Marián Remenár a Marián Mike Kramár to najskôr skúsili so skladbami Chucka Berryho, Beatles, Rolling Stones, Troggs, Kings, Loving Spoonful, neskôr pridali aj vlastné skladby. Spievali po anglicky. V roku 1965 akýmsi prvým manažérom The Breakers mohol byť Alino Cisár, neskôr (najmä Peter Horváth, ktorý bol dôležitým človekom najmä pri návrate) prišli ďalší. Aj v skupine pre študijné povinnosti, neskôr aj volenčinu sa v rokoch 1966-70 vystriedali ďalší mládenci. V roku 1971 sa rozpadla. Ako aj iné – rovesnícke – skupiny. The Breakers ako mimobratislavská skupina patrili k tomu najprogresívnejšiemu, čo v Československu a beate hralo. Dnes sa opäť dali dohromady, skúšajú, spievajú a hrajú. , O radostiach a starostiach ľudí zrelého veku. Príbehy a osudy partie sedemdesiatnikov z Trnavy, ktorí sa po rokoch vrátili k hudbe a obnovili svoju kapelu (The Breakers). Breakers sú späť. V rokoch 1962-64 patrili ku kolorytu života a dospievania stredoškolských mládencov v stredne veľkých mestách, teda aj v Trnave, kult denného prechádzania sa po korze a počúvania rádia Luxembourg. A možno tiež tanečné, kde stretávali dievčatá. Ak niekto večer neprišiel na korzo, ostatní kládli otázku, či zomrel. Ak niekto chýbal pri spoločnom počúvaní najnovších hitov rádia Luxembourg a nesedel u kamaráta pri prijímači, ospravedlňovalo ho len to, že zomiera. Iste, jednotvárnym životom malých miest, ako ho vnímali dorastajúci mladí muži, hýbal tiež futbal, prípadne iný šport, ale pre rodiacu sa beatovú skupinu The Breakers to bol Luxembourg, rádio plus objemný magnetofón Sonet Duo či Sonet 3B, korzo, sny o vlastnej hudbe a postupné dorastanie do nej. Jej členovia si pamätajú na stretnutia (niekedy prišlo 5 inokedy 12 chalanov) v byte Petra Mihálika, kde sa zložili na litre kofoly a cigarety, aby sedeli a počúvali Luxembourg, prípadne nahrávky na magnetofóne (Sonet Duo). Ešte sa nerozlišovali na hudobne hluchých (Alexander Cisár a ďalší) a hudobne schopných či vnímavých (Peter Bonzo Radványi, Fero a Laco Bartošovci, Marián Remenár, Marián Mike Kramár). To prišlo neskôr, ale napríklad gitarista Bonzo a kandidát bicích Remenár už koketovali s myšlienkou, že je najvyšší čas, aby vstúpili na pódium. Museli si počkať do roku 1965, na koncert anglickej skupiny Manfred Mann v Bratislave, po ktorej sa zložili na prvú aparatúru, ktorú si z Rače do Trnavy priviezli vlakom spoločne hudobne í aj s nehudobne nadaní. Predtým hodiny, týždne, mesiace, roky všetci svorne počúvali, statočne fajčili, popíjali kofolu alebo len vodu. Alkohol nebol dôležitý, nepotrebovali ho. Byt rodičov Petra Mihálika patril k majetku Spolku sv. Vojtecha, Bonzo ako vedúca osobnosť budúcej susedil, susedil s Mihálikom, vlastne všetci chalani poväčšinou bývali kdesi okolo. Peter Bonzo Radványi, Fero a Laco Bartošovci, Marián Remenár a Marián Mike Kramár to najskôr skúsili so skladbami Chucka Berryho, Beatles, Rolling Stones, Troggs, Kings, Loving Spoonful, neskôr pridali aj vlastné skladby. Spievali po anglicky. V roku 1965 akýmsi prvým manažérom The Breakers mohol byť Alino Cisár, neskôr (najmä Peter Horváth, ktorý bol dôležitým človekom najmä pri návrate) prišli ďalší. Aj v skupine pre študijné povinnosti, neskôr aj volenčinu sa v rokoch 1966-70 vystriedali ďalší mládenci. V roku 1971 sa rozpadla. Ako aj iné – rovesnícke – skupiny. The Breakers ako mimobratislavská skupina patrili k tomu najprogresívnejšiemu, čo v Československu a beate hralo. Dnes sa opäť dali dohromady, skúšajú, spievajú a hrajú.