Jej snom v detstve bolo, že sa stane učiteľkou. Chcela učiť. Na pedagogickú školu ju nevzali. Z núdze sa prihlásila na strojnícku priemyslovku do Košíc.
Začiatky prvej rušňovodičky.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Prijali ju na železničiarsky odbor elektrickej trakcie a energetiky v doprave: „Po škole som začínala v rušňovom depe v Košiciach. Pracovala som v dielni pri elektrických rušňoch. Pohľad na ne ma chytil za srdce a zaumienila som si, že musím byť rušňovodička.“
Dvojičky - tak sa volá lokomotíva
Sen sa jej
splnil
a začala s prácou, ktorá bola dovtedy doménou len mužov.
Prvá rušňovodička.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Majster, ktorému to
oznámila, jej povedal, že
má mu to prísť
ešte raz
potvrdiť
„o 24 hodín, či si to nerozmyslím, ale nevysmial ma“.
Na druhý deň ju zaradil do kurzu rušňovodičov. V roku 1963 spravila skúšky: „Začínala som na nákladných vlakoch, kde som v Nižnej Myšli robila nezavesené postrky.“
Prišli materské povinnosti. S manželom sa presťahovali do Karvinej. Narodila sa im dcéra. Po dvoch rokoch sa vrátili na východné Slovensko do Čiernej nad Tisou: „Začala som jazdiť po trase Čierna nad Tisou – Košice – Spišská Nová Ves a niekedy aj ďalej, lebo opäť po materskej som bola na nákladných vlakoch, na rušni typu Dvojičky (na titulnej snímke hore prvý sprava). “
Novinári ju nezaujímali
To sa však rýchlo zmenilo: „Začali ma obliehať novinári, že som prvá žena rušňovodička vo vtedajšom Česko – Slovensku. Mňa to však nezaujímalo. Ja som chcela jazdiť. Preradili ma na medzinárodné rýchliky Moskva, Mílovice, Dukla.“
V relácii Rádia Regina Východ sa priznala , čo sa jej pri jazdení na rušňoch najviac páčilo: „Vtedy ešte v stanici v Čiernej nad Tisou vyhrávalo na perónoch rádio a vždy, úplne vždy, kedy som prichádzala vlakom do stanice, spieval z ampliónov Karel Gott.“
Mala pocit, že spieva len pre ňu . Rušňovodičom bol aj jej manžel a jej druhé dieťa: syn. Vo vysielaní priznala, že najčastejšou témou na rozhovory doma „sú to, samozrejme, rušne, stále sa o nich rozprávame“ .
Bubiny, Rakane a Sergej
Po druhom tehotenstve však s vedením rušňov musela prestať . Začala preto učiť budúcich rušňovodičov: „Takto sa mi splnil môj pôvodný sen, keď som chcela byť najprv učiteľkou.“
Pred domom má identifikačnú tabuľku svojho prvého rušňa: „Bol to šesťkolák, stodvadsiatka rýchlosť a devätnásť ton na jednu os. To identifikačné číslo mi priniesol ako dar na 70-tku syn.“
Medzi najobľúbenejšie rušne pani Margity Horváthovej „patria Bubiny a Rakane,“ ale nepohrdne ani rušňom typu Sergej. Viac z jej rozprávania si môžete vypočuť z archívu STVR bez reklám a zadarmo.
25 50 75 90
