Povojnové umenie a zvlášť 60. roky 20. storočia boli plodným obdobím, v ktorom sa objavilo veľa ženských autoriek. Tvorba žien prestala byť utilitárna, stíšená, menej vnímaná či pomocná, ale objavili sa naozaj veľmi silné autorky, ktoré sa stali hlasom nielen žien, ale aj svojej doby. Žena, ženské telo, ženská krása boli v umení vnímané skôr ako objekty, ako objekty obdivu či posudzovania. Toto sa snažili autorky, ako Jana Želibská, ktorá nastúpila na scénu v polovici 60. rokov, zmeniť a radikálne, performatívne vstúpiť do arény s mužskými partnermi. Približne do začiatku 20. storočia bolo umenie primárne mužskou záležitosťou. Feminizmus, ako taký, má často negatívnu konotáciu, pretože sa snaží zbúrať stereotypy, alebo vžité predstavy v spoločnosti a robí to často veľmi kontroverznými prostriedkami. Kultúra a umenie stereotypy rúcajú, najmä umenie tvorené ženami. Ženské umenie si privlastňuje žánre väčšinou mužského kánonu, a tým, že ich dáva do iného kontextu, ich robí kontroverznými a poukazuje na to, že žena bola dlho objektom umenia. Hovorí sa, že kým si neuvedomíme, že ženy a muži majú rovnaké nedostatky, nikdy nebude možná rovnosť. V tejto časti si predstavíme diela umelkýň ako Jana Želibská, Ilona Németh, Lucia Dovičáková, Emöke Vargová, Denisa Lehocká, Dorota Sadovská, Pavla Sceranková, Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová.