Prečo chodili na východe v horúčavách v kožuchoch? Američania menili náš kroj

Objavenie Ameriky v minulých storočiach ovplyvnilo chudobné oblasti aj východného Slovenska. Väčšinou muži si kupovali „šífkartu“, čo bol lístok na loď do Ameriky, odkiaľ sa vracali domov so zarobenými peniazmi. Prichádzali aj s novými nápadmi na obliekanie.

Zdroj: RTVS

Na košuli pribudol golier

V Zemplínskom múzeu v Michalovciach majú zbierku typického odievania na Zemplíne z minulých storočí. Pre reláciu Kapura etnograf Maroš Demko ukázal zaujímavosti z tohto folklórneho pokladu: „K sviatočnému odevu pre muža v nedeľu, či na sviatočné príležitosti, zábavy a podobne patrili drlichové nohavice a po zemplínsky košuľa, plus vesta lajblík. Líšili sa podľa dediny pri zdobení výšivkou.“

V Michalovciach majú vystavené košele zozbierané z viacerých obcí. Etnograf na nich dokumentoval zmenu folklórnej módy v našom kroji: „Vývojovo k starším košeliam patria tie, ktoré ešte nemali golier. Tie mladšie sa začali šiť v 20-tych, 30-tych rokoch 20. storočia, keď sa začali vracať Amerikáni a priniesli si so sebou módu golierov do košieľ. Zároveň sa šili krajšie, lepšie, vlastne zdobenejšie košele. Máme tu aj ukážku lajblíkov, kde pre Zemplín je typická trojradová výzdoba gombíkov, kým tí bohatší mali naviac, nuž si dali štyri rady gombíkov, čo bol znak bohatého mládenca. Kikľa sa po zemplínsky volá kabátik, ktorý môžeme prirovnať k rifľovej bunde. Nosila sa v prechodných obdobiach na jeseň a na jar na košeľu do chladnejšieho počasia.“

Svadby v lete boli výnimočne

Bohatší sedliaci si obliekali bohato vyšívané kožušteky. Tie sa nakoniec stali obradovým oblečením, ako vysvetlil Maroš Demko: „Svadby bývali na dedinách najmä v období, keď sa nepracovalo na poliach, teda v januári a februári. Potom od pôstu do mája. V lete nebývali zvykom, ale keď sme robili etnografický výskum, tak nám povedali, že na svadbu v auguste prišli v kožuchoch, čiže potilo sa z nich, ale museli ukázať, že na to majú.“

Móda najmä žien sa po vydaji úplne zmenila. Ako etnograf vysvetlil, kým nevydatá žena mohla mať bielu spodnú sukňu, vydatá už len tmavej farby: „Typický odev dievky a vydatej ženy sa veľmi líšil, hoci mohli byť vekovo aj rovesníčky. Vydatej žene patrila šatka na hlavu a tmavšie farby sukní. Vplyvom návratu mužov z Ameriky zmizli čepce. Predtým v starších časoch čepce ženy nosili, ale zrazu už na konci 19. storočia ich niet. Aj desať sukní si niekedy obliekali dievčatá, keď šli na zábavu. K sviatočným odevom žien patrili oplecká, živôtiky, vesty, lajblíky zdobené flitrami podľa toho, ktorá koľko mala peňazí a koľko ozdôb si kúpila. Spodné sukne sa volali piloty a vrchné sukne kabáty.“

Viac o móde krojov na Zemplíne sa dozviete z archívu STVR bez reklám a zadarmo.